Informácia pre organizátorov spoločenských podujatí:
- V prípade zorganizovania skupiny 20+ pre Vás odprednášame na ľubovoľnú tému z oblasti rozvoja osobnsti.
- Fotogaléria našich prednášok
- Príklady tém:
- Ak si chcete udržať pocit šťastia, vyhýbajte sa sebakritike. Hoci nás mamky a staré mamky učili, že sebakritika je pekná a chvályhodná, opak je pravdou. Sebakritika nám prináša len frustráciu a neschopnosť čokoľvek podniknúť. Sebakritika totiž podporuje strach robiť chyby a to je katastrofa. Nič nové sa bez robenia chýb nenaučíte. Nerozbehnete bez toho žiaden biznis, dokonca bez robenia chýb nevychováte ani dieťa. Mnohí sa zo strachu z chýb utiahnu do kúta a nerobia nič – veď „kto nič nerobí – nič nepokazí“.
- Sebakritika zabíja v ľuďoch pocit lásky. Zabraňuje človeku, aby mal rád sám seba. A kto nemá rád sám seba, nemôže mať rád ani nikoho iného. Jednoducho nie je možné, aby ste mali niekoho radi, keď sa na seba hneváte. Človeku, ktorý sa zaoberá sebakritikou, sa svet čoskoro začne zdať byť mimoriadne problematickým a nepriateľským miestom. Hoci sa bude snažiť obrátiť veci na smiech, stále sa mu budú dostávať pod kožu. Začne sa ukrývať za úsmev, aby sa odklonil od hlúpych a bezcenných myšlienok ako sa len dá, ale väčšinu času sa vo svojom vnútri aj tak bude trápiť. Bude ho stáť veľa úsilia povzniesť sa nad to všetko, a bude ho to neskutočne vyčerpávať.
- Toto vyčerpanie spôsobí aj jeho snaha vyhýbať sa hnevu. Človek, ktorý holduje sebakritike, potrebuje byť dokonalý. Byť dokonalým znamená vyhýbať sa hnevu. Hľadá naplnenie svojich cieľov mimo seba. Len taký život považuje za správne prežitý, v ktorom napráva to, čo je zlé a robí to, čo je navonok správne. Všetci to poznáme – cítime sa v jeho prítomnosti neustále kritizovaní a usmerňovaní, poskytuje nám nežiadané rady. Vyžaduje od všetkých vysoké štandardné výkony. Nič z toho, čo takýto človek robí, ho neuspokojuje.
- Ľudia, ktorí sú sebakritickí, spravidla potláčajú svoj hnev, uzatvárajú ho, až kým sa nenahromadí, a potom vybuchnú do slepej zúrivosti. Potláčaný hnev sa v človeku premení na hnisajúci duševný vred, ktorý z času na čas „mokvá“ takýmito výbuchmi. Čo je však horšie – tento duševný „vred“ človeku spôsobuje vznik rôznych úzkostí a panických stavov. Tie vznikajú preto, že človek prestáva dôverovať samému sebe, a nevie sa spoľahnúť na svoj úsudok a schopnosti. A kto spôsobuje stratu sebadôvery? Naoko neškodná – SEBAKRITIKA !
- Sebakritickí ľudia, sa často potrebujú cítiť úspešnými, a potrebujú, aby ich výkony boli uznávané aj ostatnými. Aby mali naplnený život, musia dosahovať úspech v očiach ostatných ľudí. Myslia si, že musia byť efektívni, aby boli hodnotní. Pre pocit šťastia je však potrebné, aby bol človek spokojný tu a teraz. Spokojnosť, ktorá je niečím podmienená, nikdy nikomu žiadne šťastie neprinesie :-)
- Každý ide do vzťahu s istým nákladom informácií a vlastností získaných v minulosti, v detstve. Nesieme si do svojich nových rodín modely, ktoré sme videli u svojich rodičov. Mnohé z nich sa nám už nepáčia – trápia nás a v súčasnosti sú už neefektívne. A predsa sa týchto návykov získaných vo svojej pôvodnej rodine nevieme zbaviť! Prečo je tomu tak? Pretože všetky deti – vrátane nás – sa učia žiť NAPODOBŇOVANÍM. Deti napodobňujú absolútne všetko, čo vidia u svojich rodičov – dokonca aj to, čo sa rodičia snažia pred deťmi skrývať – a vôbec pri tom kriticky neposudzujú, či je toto správanie a postoj správne a efektívne. Návyky, ktoré človek získal v detstve, sú veľmi silné a ich zmena vyžaduje podobné úsilie, ako keď sa chce človek zbaviť nejakého zlozvyku – napríklad fajčenia.
- Prečo napríklad emocionálne reagujeme v situácii, v ktorej je náš partner naopak absolútne chladný? Reagujeme skutočne na udalosť, ktorá sa práve odohrala, alebo reagujeme na niečo nevyriešené z minulosti, čo táto udalosť práve spustila? Tak napríklad: keď nás do nepríčetnosti dráždi, že nám partner málokedy povie, ako nás miluje. Dráždi nás náš partner, alebo si v sebe nosíme nevyjadrený a rokmi nahromadený hnev na rodičov za to, že nám málokedy hovorili, ako nás majú radi? Alebo napríklad peniaze. Aký k nim máme vzťah? Ako s nimi dokážeme narábať? Prečo sa kvôli nim ustavične hádame?
- Hnevať sa na niektorého rodiča znamená hnevať sa na polovicu seba samého – či už na svoju mužskú – alebo ženskú stránku. Mnohí možno ani netušia, aké katastrofálne následky to však môže mať! Keď sa človek hnevá napríklad na svojho otca – čiže na svoju mužskú stránku – spôsobuje mu to v živote zaujímavý jav: Tým, že sa stále snaží podvedome potrestať svoju mužskú stránku – tak vlastne podvedome bojkotuje svoju vlastnú schopnosť zarobiť peniaze a uplatniť sa niekde, kde ho to bude baviť. Cíti sa síce ako obeť okolností – s ktorými „nevie pohnúť“ – avšak všetky tieto okolnosti si pritiahol do svojho života práve postojom ku svojmu otcovi. Nuž a čo by mohlo spôsobiť napríklad také odmietanie našej matky? Isto ste už počuli o niečom takom ako neplodnosť. Hmm – presne hnev na svoju matku môže byť jej príčinou. Alebo aj mužné – racionálne – správanie niektorých žien môže byť následkom nevyriešeného hnevu na svoju matku. Možno sa na svoju matku hneváte za to, že bola príliš „slabá“ a pasívna v situácii, kedy sa žiadalo konať. Takže teraz sa vám protiví na sebe akýkoľvek prejav slabosti a ženskosti – a závidíme ženám, ktoré si vedia mužov „omotať okolo prsta“ svojou zvodnosťou... Je teda našom vlastnom záujme rodičom odpustiť. Že to vôbec nie je ľahká práca – iste potvrdí každý, kto sa o to kedy pokúšal.
- Takže ako na to? Čo robiť, ak zistíme, že si v sebe naozaj nosíme nahromadený hnev na rodičov? V prvom rade je potrebné ukľudniť svoje vnútorné dieťa. Robí sa to tak, že v situácii, ktorá vás poriadne vytočila (vystrašila, prípadne rozplakala), si v pokoji sadnete niekam na nerušené miesto a snažíte sa spomenúť si, kedy ste túto – presne túto – emóciu zažili po prvýkrát v živote. Možno sa vám vynorí nejaký veľmi silný zážitok z detstva a hnev na niektorého z rodičov. Prežite tento zážitok vo svojej mysli znova celý tak, ako sa vtedy odohral a precíťte svoj hnev, poníženie a sklamanie plnou silou. Umožnite svojmu vnútornému dieťaťu – ktorým ste v danej situácii boli – aby nakričalo na človeka, ktorý mu v minulosti ublížil – a aby mu povedalo všetko, čo vďaka tomu cíti. Ak má vaše vnútorné dieťa strach z autority rodiča a bojí sa mu vyjadriť svoj hnev – postavte sa vo svojej mysli za svoje vnútorné dieťa ako láskyplný dospelý – ktorým ste teraz. Podporte ho svojou ochranou a prípadne mu pomôžte, ak treba v spomienke nakričať na vášho rodiča, prípadne niekoho, kto mu ublížil.
- Keď táto silná emócia pominie, príde na rad upokojenie vášho detského ja. Umožnite svojej dospelej stránke, aby vzala vaše detské ja do náručia, upokojila ho príjemnými slovami a sľúbila mu svoju dlhodobú a trvalú ochranu vo všetkom, čo sa odteraz prihodí. Staňte sa tak svojmu vnútornému dieťaťu lepším rodičom, než boli vaši skutoční rodičia – a doprajte si týmto spôsobom dodatočne to, o čo ste boli v detstve ukrátení. Možno rozmýšľate, na čo je toto všetko dobré. No veľmi sa budete čudovať – aké obrovské dopady to bude mať na váš ďalší život. Začnete priťahovať láskyplných partnerov. Nájdete napĺňajúcu prácu. A ak ste boli neplodní, tak privediete na svet svoje prvé dieťa. Ak si však sami netrúfate uskutočniť predchádzajúce očistné „cvičenie“, zverte sa s dôverou do rúk kineziológa One Brain, ktorý vám pomôže upokojiť vaše detské ja a zbaviť sa tak nežiaducich modelov správania v dospelosti.
- Prečo vlastne stále priťahujeme ten istý typ partnera? Jeden nevyhovujúci vzťah ukončíme a s nádejou začneme nový len preto, aby sme po čase zistili, že je to stále o tom istom – ako v predchádzajúcom vzťahu. Prečo je tomu tak? Priťahujeme takých partnerov, aký postoj máme k sebe. Väčšinou majú všetci k sebe taký postoj, aký k nim mali ich rodičia. Ak by sme tento postoj chceli zmeniť, je potrebné, aby sme sa sami sebe stali milujúcimi rodičmi.
- V šťastnom vzťahu – keďže ho väčšinou tvoria dvaja ľudia – je veľmi dôležitá rovnováha. Predovšetkým vnútorná. Mám na mysli tú rovnováhu, ktorá nám umožní rozpoznať, čo ešte môžeme odpustiť a čo už nie. A to nielen na začiatku vzťahu, keď sa ešte len rozhodujeme, či sa s niekým „dáme dokopy“, ale počas celého jeho priebehu. Je veľmi chvályhodné, ak sme tolerantní a dokážeme ľudí akceptovať takých, akými sú. Avšak veľmi dôležité je rovnako láskyplne akceptovať aj samého seba. Ak dokážeme udržať jemný balans medzi láskou k blížnemu a k sebe, máme vyhraté. Tak sa nám totiž nemôže stať, že by nám partner začal nejakým spôsobom ubližovať. Ubližovať nám môžu len vtedy, keď im to dovolíme.
- Nie je preto žiadnou prehrou ukončiť vzťah, ktorý, hoci bol na začiatku úžasný, prestal v nás vzbudzovať pocity šťastia a spokojnosti. Je totiž celkom prirodzené, že jeden z partnerov sa začal vyvíjať, zatiaľ čo druhý stagnuje. Ani jedno ani druhé nie je zlé. Len to, čo bolo na začiatku perfektné, prestalo postupne fungovať. Ak vypozorujeme v ktoromkoľvek štádiu vzťahu, že už nie je šťastný, v záujme zachovania osobného šťastia obidvoch zúčastnených je lepšie ho ukončiť. A to aj vtedy, ak je nešťastný len jeden z partnerov. Vtedy totiž ani ten druhý nemôže byť 100%-tne šťastný, lebo je to na úkor iného. Požadovať od niekoho, aby sa prispôsobil našim predstavám je proti prírode a spôsobuje to len bolesť a trápenie. Oveľa prínosnejšie je nechať partnera ísť svojou vlastnou cestou.
- To isté platí aj v prípade, že už sú vo vzťahu deti. Je veľmi mylné sa domnievať, že je v záujme dieťaťa nefunkčný vzťah umelo udržiavať. Pre zdravie dieťaťa nemôže byť dobré, ak vyrastá v pretvárke a napätej atmosfére. A boli by sme veľmi naivní, keby sme si mysleli, že tieto veci dieťa necíti. Pre dieťa je naopak veľmi zdravé vyrastať po boku šťastného rodiča, ktorý sa vie sám o seba postarať, a tým ide dieťaťu dobrým príkladom. Deti sa totiž nevedia učiť žiť ináč, než napodobňovaním. A ak rodič, s ktorým dieťa žije, dokáže rozpoznať, že vzťah ho už nenapĺňa, ukončiť ho s vďačnosťou za to pekné, čo bolo, a otvoriť sa novým životným príležitostiam, dáva dieťaťu dobrý základ pre budovanie jeho sebadôvery. Takéto dieťa je teda na dobrej ceste viesť šťastný a naplnený život.
- Ako si teda udržať pocit šťastia v našom vzťahu? Počúvajme svoje vnútro – ako sa cíti a čo by si prialo. Splňme mu podľa možnosti každé želanie, a to aj za cenu kompromisov. V žiadnom prípade neodporúčam komukoľvek, aby sa pre niekoho obetoval. Človek, ktorý poprie svoje vlastné potreby sa tak vlastne odmietne starať sám o svoje vlastné šťastie. A keďže mu tým pádom v živote „niečo“ začne veľmi chýbať, automaticky začne od druhých očakávať, že sa o jeho šťastie postarajú. Očakáva od druhých vďačnosť a lásku za svoju obetavosť. Samozrejme, že tento „výmenný obchod“ nemá príliš veľa spoločného s láskou.
- A ešte jedna zaujímavosť – keď sa človek rozhodne pre niekoho obetovať, darmo očakáva z druhej strany nejaké ohľady. Skôr naopak – dočká sa toho, že ho partner začne zneužívať. Prečo toľký nevďak? Pretože príslovie „buď k druhým taký dobrý, aký chceš, aby boli druhí k tebe“ je len polovičná pravda. Tú druhú nám predchádzajúce generácie akosi zabúdajú odovzdať. Druhá časť totiž znie: „buď k SEBE taký dobrý, akí chceš, aby boli druhí k tebe“. Ľudia sú zrkadlá. Ukazujú nám, ako sa sami k sebe správame, odopierajú nám to, čo si sami odopierame – takže aj druhým dovolíme, aby nám to odopierali. Ak chceme, aby nás druhí robili šťastnými, musíme im to najprv ukázať. Ľudia sú zrkadlá a robia len to, čo z nás cítia. Vážia si nás natoľko, nakoľko si sami seba vážime.
- Mnohé z našich mám a starých mám by tento recept na šťastné partnerstvo nazvalo obyčajným sebectvom. Avšak omyl – tu nejde o sebectvo. Ide o to, že len ten človek môže vytvoriť šťastné partnerstvo, ktorý je šťastný. A byť šťastný je niečo, o čo sa treba starať presne ako o malé dieťa. Kedy bude malé dieťa šťastné? Keď budú splnené všetky jeho potreby. Keď splní mama všetky potreby svojho dieťaťa – tak to dieťa by sme sebeckým asi nenazvali, však? Aj v nás – dospelých – stále žije vnútorné dieťa, ktoré má svoje potreby. Sú pomerne jednoduché – ako u detí – zdravé jedlo, pohyb na čerstvom vzduchu, teplý príbytok a láska. Ten, kto si toto všetko dopraje plnými dúškami, spĺňa všetky predpoklady na to, aby vytvoril šťastné a napĺňajúce partnerstvo.
- S mužom sme sa rozišli, pretože sme si prestali rozumieť. V konečnom dôsledku – dôvody nie sú až také dôležité, ako skôr fakt, že som zostala sama. Na všetko. Som teraz šťastná? Určite šťastnejšia, než bojovať márny boj vo vzťahu s niekým, kto mi prestal rozumieť. „Šťastnejšia“ ale nie je mojím cieľom. Mojím cieľom je „byť šťastná“.
- Keďže príroda nás stvorila ako mužov a ženy, patríme nerozlučne k sebe. Kto tvrdí, že si vystačí bez druhého pohlavia, ide proti prírode, a nakoniec, aj sám proti sebe. Nie sme predsa žiadni hermafroditi – obojpohlavné bytosti, ktoré si všetko zabezpečia samy. Muž robí zo ženy ženu a žena robí z muža muža. Len jeden popri tom druhom si môžeme uvedomovať svoju ženskosť, alebo mužskosť.
- Ako teda chápať obdobie, v ktorom sme čerstvo rozídení s partnerom, alebo v ktorom ešte len čakáme „na toho pravého“? Čo tak nazvať toto obdobie obdobím vegetácie? Aj mohutný silný dub v zime strasie všetko lístie a „nič nerobí“, „len“ odpočíva. Hoci navonok sa zdá, že je nečinný, v skutočnosti zbiera sily, aby na jar vypučal a zazelenel sa v plnej nádhere.
- Takže už vieme, že čas po rozchode, alebo pred vytvorením vzťahu je akýmsi vegetačným obdobím. Ale čo máme vedy vlastne robiť? Ako máme tráviť čas? Čím si máme z hlavy vytlačiť nepríjemné myšlienky? Nuž je tu jedna dôležitá vec, ktorú by sme si mali uvedomiť všetci – či už žijeme v nejakom vzťahu, alebo sami. A tá vec je láska. Kde sa berie a ako ju máme prijať? Ako to, že niektorí ju priťahujú v takom množstve a iní skoro vôbec?
- Tajomstvom tejto záhadnej príťažlivosti je sebaúcta. Milujete sami seba tak, ako by Vás mal milovať Váš vysnívaný partner? Nie? Nuž, tak to je teda riadna smola. V tom prípade sa žiadnej lásky nedočkáte. Človek totiž priťahuje do svojho života len to, čím je sám vnútri naplnený. A tak, ak ste naplnení sebakritikou, pritiahnete partnera, ktorý Vás bude stále kritizovať, alebo nepritiahnete vôbec nikoho – lebo pre nikoho nebudete pre vzťah dosť dobrí. Ak ste neistí s tým, čo by ste chceli, pritiahnete partnera, ktorý Vás bude vo veľkej miere obmedzovať, alebo nepritiahnete vôbec nikoho, lebo každý Vás bude len zneužívať a nebudete preňho nejakého vzťahu hodní.
- V týchto príkladoch by sme mohli pokračovať do nekonečna. Poznáte to sami. Darmo nás mamky učili, že sa máme k druhým správať tak, ako by sme chceli, aby sa druhí správali ku nám. Aj tak nám potom „skáču po hlave“ a nijako neoceňujú to, čo pre nich všetko robíme! Ako je to možné? Je to spravodlivé? Veru áno – je to spravodlivé. Ľudia totiž fungujú ako zrkadlá – správajú sa k nám tak, ako sa my sami k sebe správame. Ak chceme, aby si nás vážili, musíme si sami seba začať vážiť. Funguje to takto: žena, ktorá si o sebe myslí, že je hlúpa, strpí, keď jej niekto povie „hlupaňa“ a hoci ju to zraní, nevie sa brániť. Prečo? Pretože vnútri s tým sama súhlasí. Keby s tým vnútri nesúhlasila, tak sa jej to nedotkne, a hrdo od takého hulváta odkráča – viac by jej nestál za reč. Z toho vyplýva, že pravidlo, ktoré nás mamky naučili, musíme trošku pozmeniť. Máme sa k SEBE správať tak, ako by sme chceli, aby sa druhí ku nám správali.
- Čo má teda človek robiť v období, keď je sám? Vráťme sa k múdrosti starého duba – navonok sa nedeje nič, vo vnútri však prebieha kumulácia obrovskej sily, ktorá prepukne, keď bude správny čas. Teda aj my zbierajme silu. Nevyhľadávajme cielene nový vzťah, ale popracujme na vzťahu, ktorý máme k sebe samému. Dajme si všetko, čo očakávame od svojho vysnívaného partnera. Nevieme ako si to máme sami dať? Máme čas – nikto nás nesúri – popremýšľajme teda nad tým, ako sa o seba s láskou postaráme. Až keď toto dokážeme urobiť – urobiť sami seba šťastným – až potom pritiahneme partnera, ktorý nám v tom bude pomáhať. Prečo? Lebo ľudia fungujú ako zrkadlá :-)
- Kreslenie pravou hemisférou
- Kineziológia One Brain
- Sebakritika
- Čo si nesieme do vzťahu?
- Dokonalá matka
- Som sama a som šťastná (?)
- Moje dieťa má dyslexiu
- Dá sa odblokovať zajakávanie?
- Čo si mám počať so svojou nadváhou?
- Chcel by som byť bohatý!
- Moje dieťa má bulímiu!
- Zbavte ma depresie a nespokojnosti!